Prídem domov a zisťujem, že už asi stárnem, keď ma takto už druhýkrát behom pol roka seklo, ako tak som sa dokázal osprchovať, ale ten pohyb potom, keď mi 10 minút trvalo vstávanie z postele smer záchod, už nebol až tak rezký. Nevadí, vydržím, fyzická bolesť ma nezlomí. Má to aj svoju výhodu, keď bolia kríže, ako lahneš do postele, tak z nej aj vstaneš, nemôžeš sa totiž toľko prevracať. No nič, zase sa seknutý stárnuci tridsiatnik zobudí sám, iba s vankúšom v náručí, tak čo s načatou sobotou? Upratať som doma nemohol, ale keď padla myšlienka, že poďme na korčule, neodolal som aj s boľavým chrbtom, však sa nejak rozhýbe hádam. Na hrádzi bolo pekne, aj oko sa už malo na čom popásť, tak šlo tričko dole a korčule obuť, šup ho na Polder a späť. Trošičku mi vždy trvá, kým sa vrátim do korčuliarskych pohybov, ale ani som sa moc nenatrápil, fúkalo mi do chrbta (toho seknutého). No späť to už bolo viacmenej aj utrpenie, keď som sa snažil a muchy ma predbiehali v protivetre. Trošku ma zabolelo v krížoch, tak som sa vyrovnal, zabalancoval a šup ho odraz od zadku späť na korčule, nevadí, mám tam len poriadnu odreninu, hlavne, že som si gate nezašpinil krvou, čo sa aj čudujem, keď vidím, čo tam pod zadkom teraz mám.
Nevydržal by som večer iba s boľavým chrbtom doma ležať, tak som sa nechal zlanáriť na sledovanie hokeja v Go Go hokejovom bare. Bolo na čo aj pozerať, teraz nemyslím ten hokej, ale tanečníčky, ktorých vrtiace sa prdelky boli každým pivom krajšie a krajšie. No hokej dopadol ako dopadol, však tam hrajú už iba dôchodcovia, vekom skoro ako ja. Ale najviac sa mi páči atmosféra týchto majstrovstiev, nie je tu žiadna nevraživosť medzi fanúšikmi, Fíni so Slovákmi si vedia vypiť a v úplnej pohodičke sa zabaviť, len neviem, kde skončil ten klobúk od toho krpatého Fína, ktorý nám ho daroval, za to môže asi tá hruška, ktorou sme pivko zapili, nevadí. Ešteže sme boli dobrá partička. Striptérky boli dobré a "kvalitné", len moje oko je zvyknuté na väčší obvod hrudníka, než tam bol prezentovaný. Ešte nejaká ta hruštička, nejaké pokusy o tanec a nadišiel čas sa pobrať aj domov, vďaka bohu bola s nami aj opička (kamarátka), po ktorej istý čas moje srdce prahlo a vo všetkej zodpovednosti moju podnapitú osobu doviezla domov. Že ďakujem ešte raz. V posteli som skončil už neviem ako, ale zase sám, však by si tam ani nik iný nepriľahol pri pachu z úst. Ráno bolo ťažké, nevedel som, prečo sa neviem postaviť, či z alkoholu alebo pre tie kríže, tak som si zopár hodín ešte podriemal, zo statusov na faceboou zistil, že niektorí išli aj pešo domov v noci a ani o tom nevedeli.
Bolia ma kríže, bolí ma zadok, bolí ma hlava, usmejem sa a idem znovu do práce, veď nevadí...